VRBA A WETZLER RISKOVALI PRE ZÁCHRANU TISÍCOV

VRBA A WETZLER RISKOVALI PRE ZÁCHRANU TISÍCOV

Ich autentické výpovede boli v takom kontraste s dobovou propagandou, že im neuverili ani predstavitelia židovskej komunity. 

Pri opise ďalšieho, už štvrtého ročníka Vrba Wetzler Memorialu, som chcel poznamenať: "...ale veď o príbehu tých dvoch mužov už viete“. No práve to. Zďaleka o ňom nevie asi dosť ľudí. Lebo keď sa len tak nemetodicky pýtam hocikedy počas roka náhodných teenagerov, čo im spojenie mien dvoch mužov Vrba a Wetzler hovorí, nasleduje ticho. Teda, aby som sa vyhol generalizácii, výnimiek by bolo ako toho povestného šafranu. A to by nás malo mrzieť. Teda, že naše deti nevedia nič o skutočných hrdinoch z našej histórie.

Dvaja mladí muži, slovenskí židia, sa v apríli 1944 rozhodli pre zdanlivo nemožný čin. Ujsť z jedného najstráženejších miest II. svetovej vojny. Z nacistami vybudovaného vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birekenau pri poľskom Osvienčime. Ich strhujúci príbeh skončil nielen úspešnou záchranou ich životov, ale predovšetkým spísaním správy, ktorá prvýkrát komplexne zdokumentovala skutočný účel transportov a existenciu pracovných táborov – masové vyvražďovanie priemyselným spôsobom.

Ich výpovede v pivničných priestoroch bývalého židovského starobinca na Hollého ulici v Žiline boli v takom kontraste s dobovou propagandou a ňou dokonale tvorenou ilúziou, že ich slovám neuverili ani čelní predstavitelia židovskej komunity.  Správa týchto dvoch väzňov koncentráku bola však až kruto pravdivá. A autentická. Stala sa jedným z najdôležitejších dokumentov druhej svetovej vojny. Dostala sa k pápežovi, prezidentovi USA, či vtedajšiemu britskému premiérovi a ďalším svetovým lídrom. Je cennou súčasťou archívov II. svetovej vojny.

Ani vtedajší prezident hanebného tzv. slovenského štátu (oficiálne Slovenskej republiky) Jozef Tiso, minimálne od okamihu jej zverejnenia, nemohol mať žiadne ospravedlnenie pre transporty slovenských židov, ktorí v roku 1942 smerovali z územia Slovenska do vyhladzovacích táborov. Transporty boli v prvej vlne organizované slovenskými gardistami a financované hlavne z peňazí židovských spoluobčanov. Vedenie vojnového štátu sa proti nim nepostavilo ani po povstaní, ktoré nasledovalo v auguste 1944. Naopak, nemeckých okupantov katolícky kňaz Tiso ešte aj vyznamenával.

Prečo je dôležité pripomínať si príbeh Vrbu a Wetzlera? ...lebo boli občanmi štátneho útvaru, ktorého predstavitelia ich namiesto ochrany o ich občianstvo násilne obrali. ...lebo mali odvahu s holými rukami postaviť sa proti zdanlivo neporaziteľnej presile. ...lebo prioritou pre nich nebol ich osobný komfort, nemysleli len na záchranu seba, ale svoje svedectvo bez váhania a politickej korektnosti zverejnili. ...lebo na svoj čin môžu byť právom hrdí pred svojimi rodinami, komunitou a verejnosťou. To sú všetko parametre, ktorých deficit je dnes vo verejnom priestore citeľný.

Práve preto sa už štvrtý rok po sebe skupina ľudí vyberá na 130 kilometrov dlhý pochod. Ten sa podľa dostupných poznatkov svojou trasou blíži a námahou aspoň symbolicky podobá tomu, čo museli Fredo Wetzler a Rudo Vrba skutočne podstúpiť. Akú nadľudskú záťaž a všadeprítomné riziko! Utekali nocou a spali cez deň, ak sa dalo, schovaní všelikde v lesoch a kríkoch. My sme kráčali šesť dní (tento rok až nadmieru horúcich) a noci sme trávili v horských chatách, stanoch, či hoteloch. Oni sa obyvateľstvu museli vyhýbať, my sme mali zastávky pri obchodoch plných ľudí aj tovaru... Ale úplná autentickosť nie je ani možná a ani nie je podmienkou životného zážitku.

A pochod Vrba Wetzler Memorial životným zážitkom opäť bol. Nielen pre kvantitu. Tento rok totiž prvýkrát išli, pre vysoký záujem, pochody dva. Prvý začiatkom júla, druhý začiatkom augusta. Na ten augustový už tretí rok po sebe z USA opäť prišla Robin Vrbová, vdova po Rudovi Vrbovi. A aj vo veku nad 60 rokov si ho opäť celý, bez využitia sprievodného vozidla, odkráčala. Prišla aj so svojou viac ako 90-ročnou maminou a pár blízkymi. Počas dlhých hodín pochodu, ale aj sedenia po večeroch tak znela popri slovenčine, češtine aj angličtina a maďarčina. A opäť sa vytvorila konzistentná partia ľudí, napriek odlišným myšlienkovým prúdom, vierovyznaniam... A to je ten úžasný odkaz pochodu, organizovaného od začiatku českou a neskôr aj slovenskou pobočkou ICEJ. Že sa dá stráviť neuveriteľný týždeň rozhovorov, ale aj mlčania a pritom sa rešpektovať a nenaraziť na problém „ponorkovej choroby“. Skôr naopak. Ťažko nám bolo povedať si v Žiline: „až o rok“.

Ako nová výzva nám zazneli v príhovore počas záverečného večera v Novej synagóge v Žiline slová Fedora Gála, iniciátora myšlienky pochodu: vtiahnuť do projektu aj zástupcov opačného myšlienkového sveta. Tých, s ktorými nemáme práve „rovnakú názorovú melódiu“. A tráviť čas aj s nimi. Veď o nich ide. Lebo veď „vďaka“ ich zdeformovanému presvedčeniu má Slovensko priamo vo svojom parlamente popieračov holokaustu.

Fotogalériu nájdete TU!

Peter Švec, článok pôvodne vyšiel ako blog v Denníku N