PRÍBEHY NOVÝCH SPRAVODLIVÝCH SLOVÁKOV

PRÍBEHY NOVÝCH SPRAVODLIVÝCH SLOVÁKOV

(Na konci textu nájdete našu reportáž)

Záchrancovia: Mária Hradská a jej rodičia Adam a Mária Fiačanovci

Zachránení: Wiliam Friedman, manželka Zlatica Fiedmanová, ich deti David, Bezalel, Lili, Josef a Alexander 

Rodina Wiliama a Zlatice Friedmanovcov mala štyroch synov a dcéru. Davida, Bezalela, Josefa, Alexandra a Lilu. V roku 1942 vydal Okresný úrad v Liptovskom Mikuláši všeobecne záväzné nariadenie o sústreďovaní Židov prostredníctvom tzv. povolávacích lístkov, ktoré po prevzatí určovali miesto, odkiaľ boli eskortovaní do centrálnych koncentračných stredísk. Wiliamovi Friedmanovi sa podarilo získať povolenie a ako jeden z kľúčových zamestnancov pracoval ďalej. Neskôr používal identifikačnú kartu svojho otca, ktorý sa vyznamenal počas Prvej svetovej vojny ako vojnový hrdina.

V máji 1944 sústredili posledných mikulášskych Židov v miestnej synagóge za účelom ich deportácie do koncentračných táborov. Wiliamovi Friedmanovi sa podarilo presvedčiť slovenských policajtov, aby sa chvíľu nedívali a tak sa mu aj s jeho rodinou podarilo ujsť z transportu.

Rodina utiekla do obce Iľanovo neďaleko Liptovského Mikuláša. Tam sa ukrývali u rodiny Šintajovcov. Wiliam Friedman odišiel do Tatier a postavil tam pre rodinu bunker. Pravidelne v noci chodieval naspäť do dediny, aby doniesol svojej rodine jedlo. Nie vždy sa mu to podarilo. Rodina vyhrabala do zeme diery, ktoré boli prikryté snehom, aby sa zahriali a unikli vetru.

Jedného dňa nemecké hliadky našli bunker Friedmanovcov, no rodine sa podarilo ujsť do druhého bunkra, ktorý mal Wiliam pripravený do zálohy. Rodina natrafila na rodinu Zieglerovcov, ktorí sa tiež ukrývali v tej oblasti a poskytli im útočisko. Wiliam sa medzičasom pridal k partizánskym jednotkám, využil svoje skúsenosti z československej armády a stal sa z neho guľometník.

Rodina si zanedlho potrebovala nájsť nové útočisko, pretože zistili, že v oblasti sa nachádzajú nemecké jednotky. Ukryli sa v jednej pivnici, avšak neskôr zistili, že sa v dome sa ubytovali Nemci. Cez deň, keď Nemci bojovali, vychádzali von a v noci sa ukrývali v podzemí. Jedného dňa prišiel istý vojak nečakane cez deň späť a zbadal ako deti utekajú dole do pivnice. Vtedy sa rodina rozhodla odísť do dediny Galovany, pretože Zlatica Friedmanová poznala Máriu Hradskú a chcela ju požiadať o pomoc. 

Jej rodičom Adamovi Fiačanovi a manželke Márii prišlo ľúto mladej početnej rodiny. Poskytli Friedmanovcom úkryt priamo vo svojom dome na prízemí, vo veľkej miestnosti, ktorá slúžila ako „letná kuchyňa“. Z tej viedli dvere do malej udiarne, ktorá v prípade nebezpečenstva bola dobrým úkrytom pre rodinu. Fiačanovci, podľa svojich možností poskytovali rodine všestrannú pomoc a zobrali na seba riziko späté s pomáhaním Židom v tomto období. Na otázky zvedavých spoluobčanov odpovedali stručne, že poskytli prechodný domov svojej vzdialenej rodine.

Fiačanovci mali tri dospelé deti. Syna Vladimíra, dcéry Annu a Máriu. V čase ukrývania Friedmanovcov bola Mária ich malému synčekovi Josefovi druhou mamou. Venovala mu všetku svoju lásku. Bála sa, aby jeho plač neupútal pozornosť. Sama predtým stratila svoje prvé dieťa – tiež syna. Nakoľko Fiačanovci mali malé gazdovstvo, Friedmanovci im pomáhali v rámci možností pri rôznych prácach vo dvore, aby neboli na „očiach“ iným ľuďom a vystavení tak nebezpečenstvu.

Nanešťastie, v dedine bola jednotka nemeckej armády, ktorej veliteľ sa chcel ubytovať u richtára obce – Adama Fiačana. Adam Fiačan vedel, že takú početnú rodinu sa mu nepodarí dlho ukrývať priamo pred očami Nemcov. Jeden večer, pri rozhovore s nemeckým dôstojníkom, nadhodil reč o krutostiach vojny a pritom spomenul, že v jeho dome býva aj jeho blízka rodina, ktorá prišla o svoj domov a nemala kde so svojimi deťmi bývať.

Ráno zavolal celú rodinu Friedmanovcov na dvor a predstavil ich dôstojníkovi krstnými menami. Možno práve výzor najmladšieho syna Friedmanovcov a pekné spolunažívanie týchto rodín mali vplyv na to, že žili spoločne pod jednou strechou až do odchodu Nemcov z dediny, keď sa priblížil front k Liptovskému Mikulášu. Po oslobodení mesta 4. apríla 1945 sa vrátila rodina Friedmanovcov do Liptovského Mikuláša.

--------------------------------------------

Záchranca: Juraj Holčík

Zachránení: Vojtech Ján Partoš, jeho manželka Margita Partošová, ich deti Štefan Gejza a Mariana, Ladislav Mada, Ján Marták (Markovič), a ďalší

Juraj Holčík (1903 – 1984) pokrstil ako evanjelický farár počas svojej služby v Banskej Bystrici veľké množstvo Židov s cieľom zachrániť ich od prenasledovania a deportácie. V evidencii krstencov evanjelickej cirkvi v Banskej Bystrici sú zaznamenané detailné informácie o ľuďoch, ktorí boli pokrstení. Zapísané sú aj mená krstných rodičov – pravdepodobne fiktívne.

Podľa záznamov bolo v roku 1939 pokrstených 200 Židov, 111 z nich pokrstil kňaz Juraj Holčík, kňaz Ján Bakoš pokrstil 13 Židov a kňaz Július Maďaraš pokrstil 53 Židov. Prvé deportácie začali v roku 1942. Kňaz Ján Bakoš sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstatnia, bol chytený Nemcami a 31. januára 1945 popravený. V evidencii krstencov boli záznamy vyhotovené nasledovne: Vojtech Ján Partoš, narodený v roku 1893, jeho manželka Margita Partošová, rodená Blumentálová, narodená v roku 1903 a ich syn Štefan Gejza Partoš, narodený v roku 1930.

Pán Zvi Ginzberg podal svedectvo, že vedel o tom, že kňaz Juraj Holčík slúžil v tom čase v evanjelickej cirkvi v Banskej Bystrici a v rokoch 1940-1942 krstil Židov, ktorí bývali v meste, aby im mohol vystaviť certifikáty o tom, že sú kresťania. Keď prišlo ku kňazovi gestapo, aby kontrolovali záznamy krstencov, podarilo sa mu utajiť záznamy tak, aby si gestapo nič nevšimlo. Zvi Ginzberg uvádza vo svojom svedectve: „Od roku 1944 až do konca 2. svetovej vojny ukrýval Juraj Holčík vo svojej pivnici rodinu Partošových, ktorí vlastnili obchod s farbami v centre mesta. V roku 1946 odišla rodina žiť do Izraela.“

Pán Ladislav Mada, pôvodným menom Teitelbaum, narodený v roku 1920, vypovedá vo svojom svedectve, že po tom, ako sa vrátil zo služby v slovenskej armáde (v slovenskej armáde pôsobilo veľa Židov ako pomocné sily – kopali zákopy, kládli koľajnice a pod.) prišiel do Trnavy, kde čelil deportáciam. Evanjelický kňaz Juraj Holčík ho tam pokrstil.

Pani Mariana Bogdanová, rodená Partošová, narodená v roku 1923 v Banskej Bystrici, hovorí vo svojom svedectve, že marec 1942 bol pre Židov kritický, keďže vtedy začali deportácie. Marianu sa podarilo v chvate prepašovať do Maďarska, a hoci sa neskôr vrátila opäť na Slovensko, so svojou rodinou sa nestretla až do konca vojny. Dopočula sa ale o ťažkých podmienkach, v ktorých jej rodičia žili a ukrývali sa u evanjelického kňaza Juraja Holčíka. „Chcela by som vyzdvihnúť úsilie evanjelického kňaza Juraja Holčíka z Banskej Bystrice, ktorý sa postaral o to, aby sa môj brat bezpečne dopravil k Holčíkovmu kolegovi do Brezna a tak mu zachránil život,“ hovorí vo svojich spomienkach Mariana.

----------------------------------------------

Záchranca: Adam Bomba

Zachránení: Abraham a Ezechiel Grussgottovci, Rodolfo Korall, Alex, Chajim a Jicchak Folkmanovci

Adam Bomba, policajt z Bardejova, využil svoju dobrú znalosť mesta pri premiestňovaní bardejovských Židov z jedného úkrytu do druhého a pomáhal im tak pri ukrývaní. Židov  ukrýval aj vo svojom vlastnom dome. Pán Bomba bol tiež veľmi vášnivý poľovník a veľmi dobre poznal miestny les. Spolu so svojím sedemnásťročným synom ukrýval bardejovských Židov v priľahlých dedinkách.

Pán Bomba ukrýval, chránil a živil rodiny Schöndorfovcov a Kornovcov v Bardejove. Keď bola situácia už veľmi nebezpečná, presťahoval ich do dediny, ktorá sa volala Zlaté. Tam sa ukrývali ďalšie dva mesiace u súrodenca pána Bombu. Rodina nakoniec utiekla ďalej na východ Slovenska a tak sa aj zachránili.

Pán Bomba tiež pomohol pánovi Abrahámovi Grussgottovi získať falošné doklady pod menom Juraj Šima a neskôr mu ich prepašoval do pivnice na hlavnom námestí v Bardejove, ktorá kedysi patrila  pánovi Šlomo Neumanovi, no dostala sa do rúk Štefana Tarcalu. Grussgott sa ukrýval v pivnici počas celej vojny, a tak sa zachránil. Pán Grussgott vedel, že pán Bomba poznal každého Žida v meste a pomohol židovským utečencom z Haliče (Halič - historické územie v dnešnom Poľsku a na Ukrajine), Nového Saczu, a tiež aj z okolitých dedín po roku 1940. Pán Bomba vedel o všetkých Židoch, ktorí sa skrývali v úkrytoch a v bývalých domoch pána Nahuma Gatza a Mošeho Neumanna. Až do dňa oslobodenia ukrýval všetky cennosti, ktoré rodiny vlastnili.

Svedkovia hovoria, že Adam Bomba viackrát zasiahol,  keď Hlinkove gardy bezdôvodne bili Židov. Tiež pomohol zachrániť Židov z vlakových transportov, keď im otvoril vagón a  umožnil im tak útek. Počas konferencie Slovenskej evanjelickej cirkvi, ktorá sa konala 6. septembra 2014 v Banskej Bystrici, vypovedal syn Juraja Holčíka, Ján Holčík, takto: „Mal som vtedy osem rokov. Mnohí ľudia, ktorých som nepoznal k nám prichádzali a odchádzali.

Väčšinou to boli Židia, mnohí aj s deťmi. U nás konvertovali na kresťanstvo. Od roku 1938 do augusta 1944 môj otec spolu s kňazmi Bakošom, Maďarašom a Samuelom Velebným pokrstili viac ako 700 Židov. Vďaka tomuto činu bolo veľa ľudí zachránených pred deportáciami. V našom dome sme ukrývali viacerých Židov pred slovenskou políciou a gestapom. Niektorých sme ukrývali aj dlhšie ako 14 dní, medzi nimi aj doktora Jána Martáka, ktorého pôvodné meno bolo Markovič, a iných. Skrývali sme ich v kuríne a v pivnici.“

---------------------------------------------

Záchranca: Jozef Kisel

Zachránení: Abraham a Ezechiel Grussgottovci

Podľa výpovede Abrahama Grussgotta, pán Jozef Kisel, ktorý pracoval ako poštár, mal prístup k listom adresovaným vláde a vedel tak, kto bude deportovaný do koncentračného tábora v Osvienčime. Vďaka týmto informáciám varoval prenasledované rodiny, aby sa včas ukryli alebo utiekli. Rodiny tiež ukrýval u seba doma.

Pán Grussgott si spomínal, ako ho pán Kisel ukrýval v jeho dome jednu noc a potom ho zaviedol do opusteného podkrovia v byte Simcha Schüsselfelda. Pán Kisel nakontaktoval pána Grussgota na Adama Bombu, ktorý ho tiež ukryl do Neumannovej pivnice.

---------------------------------------------

Záchranca: Štefan Tarcala

Zachránení: Abraham a Ezechiel Grussgottovci, Moše Neumann: Jechiel a Lejbiš Friedmanovci

Pán Štefan Tarcala pomohol viacerým Židom, ktorí sa ukrývali v pivnici Mošeho Neumanna a v obchode na hlavnom námestí v Bardejove. Nosil im jedlo, vodu a staral sa o nich až  do konca vojny. Pán Tarcala bol arizátor, ktorý dostal majetok po Moše Neumannovi. Vďaka výnimke, ktorú Moše Neumann dostal, mohol utiecť pred prvými deportáciami. No keď Nemci prišli v roku 1944 pre posledných Židov, Tarcala ukryl Neumannovcov v ich pivnici.

 Veľa ďalších Židov sa ukrývalo v labyrintovitej pivnici Neumanovcov, spravovanej Štefanom Tarcalom, ako napríklad Abraham Grussgott, Lejbiš Friedman, Abraham Kurz, Salamon Leib Unger a Etta Abramowitz. Títo Židia sa v pivnici skrývali počas dňa, a na večer im pán Tarcala otváral pivnicu aby mohli výsť von, nadýchať sa čerstvého vzduchu, vykonať potrebu a podobne. Keď prišla sovietska armáda 20. januára 1945, títo siedmi Židia mohli konečne opustiť priestory pivnice. 

---------------------------------------------

Záchranca: Vasiľ Kyjovský

Zachránení: Abraham a Ezechiel Grussgottovci, Tibor Welles a jeho matka, Otto Wahrman

Potvrdené oficiálnou kronikou dedinky Hrabské, v okrese Bardejov pri poľských hraniciach, pán Vasiľ Kyjovský zachránil aspoň troch bardejovských Židov, vrátane Abrahama Grussgotta, ktorých ukrýval vo svojom dome v dedine Hrabské. Pán Grussgott tiež potvrdil, že doktor Tibor Welles, jeho matka, a Otto Wahrman sa tam ukrývali od septembra 1944. Pán Grussgott si ďalej spomína, že aj doktorka Weissová s jej manželom a deťmi sa ukrývali v Hrabskom - nie je však zrejmé, či sa ukrývali v dome pána Kyjovského.

V novembri 1944 niekto z dediny vyzradil, že pán Kyjovský ukrýva Židov a spolu s Grussgottom, Wellesom a Wahrmanom ho Gestapo odviedlo do koncentračného tábora. Tímto trom Židom sa podarilo utiecť z väzenia v Prešove, a pán Grussgott a Wahrman prežili až koniec vojny.

------------------------------------------

Záchrancovia: Ľudovít Repáš, Ján Balciar

Zachránení: Ignác Weisberg, jeho žena Marga Weisbergová, ich dcéra Viera Weisbergová, Immanuel Jozef Schönfeld, jeho manželka Johanna Schönfeldová

Po Slovenskom národnom povstaní v auguste 1944 začali nemecké vojská okupovať Slovensko a prenasledovať Židov a členov povstania. Rodiny Weisbergovcov a Schönfeldovcov sa rozhodli utiecť zo svojich domovov v Prešove.

Schönfeldovci sa najskôr ukrývali u rodiny Ondreja a Heleny Hažerových (ktorí boli ocenení titulom Spravodliví medzi národmi na slávnostnom ceremoniáli v roku 2016), ale neskôr sa rozhodli odísť západnejšie. Ľudovít Repáš, štátny zamestanec v Prešove, im vybavil falošné občianske preukazy a poslal ich za Václavom Čermákom, baptistickým kazateľom z Klenovca. Kazateľ obidvom rodinám zariadil bývanie: rodina Weisbergovcov, pod novým menom Vašenkovci, odišla do dediny Hrlica. Rodine Schönfeldovcov pod novým menom Váňovci, našiel kazateľ bývanie v blízkosti svojho bydliska.

Keď nemeckí vojaci a ich slovenskí spojenci začali vykonávať prehliadky a rozpútali represie, veľa obyvateľov Klenovca opustilo mesto a utieklo do neďalekých hôr. Tieto dve rodiny - Weisbergovci a Schönfeldovci prišli za kazateľom Čermákom a u neho aj zostali. Aj napriek strachu a množiacim sa útekom do hôr, kazateľ Čermák neopustil ľudí, ktorí ho potrebovali najviac. Keď Ján Balciar, obyvateľ Klenovca prišiel varovať kazateľa, aby odišiel so svojou rodinou do hôr, naliehal, aby jeho židovskí spoločníci mohli ísť s ním.

Ján Balciar sa vydal na veľmi nebezpečnú cestu do svojho príbytku v horách spolu so svojou tehotnou manželkou a dvomi deťmi, s kazateľom Čermákom a jeho rodinou, a tiež s Ignácom a Margou Weissbergovcami a ich 9 - ročnou dcérou Vierkou. Na druhý deň prišli Imanuel a Johanna Schönfeldovci. Nemecké vojská prehľadávali okolie čoraz častejšie a raz sa dostali až k chalupe pána Balciara.

Ako dôvod, prečo je na chalupe toľko ľudí, im kazateľ Čermák uviedol, že sa zhromaždili na krstinách a kvôli vojne sa nemohli vrátiť domov. Neskôr k nim ešte pribudla jedna židovská žena, ktorá musela odísť od rodiny, ktorá ju ukrývala, lebo tlak na rodinu bol už neznesiteľný. Títo šiesti Židia zostali spolu s ich záchrancami na chalupe až do konca vojny. “Vďaka Bohu, ktorý nás ochraňoval, sme ja a moja rodina mohli pomôcť tým, ktorí potrebovali našu pomoc”, napísal Ján Balciar niekoľko rokov neskôr.

---------------------------------------------

Záchrancovia: Ján a Katarína Ozvaldovci

Zachránení: David Sivor (Pavel Suchostaver), jeho stará mama Ružena Feuereisen,  jeho strýkovia Ján Feuereisen a Lajos Feuereisen,  jeho sesternica Hermína Feuereisen

Až do začatia deportácií v roku 1942 trávil David Sivor (vtedy ešte Pavel Suchostaver) svoje detstvo buď v Bratislave, u rodičov svojho otca, alebo v Liptovskom Mikuláši, u rodičov svojej mamy. „Keď začali v Bratislave protižidovské nálady, mal som vtedy 7 rokov. Pamätám si, aký to bol nepríjemný pocit, keď som počul pomenovanie Žid,“ spomína na svoje detstvo David Sivor.

Davidovmu otcovi, Rudolfovi Suchostaverovi, bola udelená výnimka z deportácii vďaka jeho zamestnaniu. Pracoval v zámočníckej a kachliarskej dielni svojho otca. Výnimka z deportácií sa vzťahovala na celú rodinu. Keď začali deportácie v roku 1942, David bol so svojou matkou v Liptovskom Mikuláši, kde chodil do 1. ročníka židovskej ľudovej školy. Prvý ročník nedokončil. V máji 1942 totiž Davidovu matku telefonicky varoval ich sused z Bratislavy, policajný právnik pán Ernest Kordoš, aby odišli z Mikuláša, inak ich pošlú do koncentračného tábora.

Hneď v ten večer sa Davidova matka zbalila, zobrala so sebou Davida, svoju mamu, bratov Jána a Lajka i sesternicu Hermínu. Bratranec Davidovej mamy so svojou manželkou a 11-ročnou dcérou nechceli opustiť Hotel Kriváň. Ráno prišla do ich izby hliadka a odvliekla ich do synagógy, odkiaľ ich deportovali priamo do plynových komôr koncentračného tábora.

Po niekoľkých dňoch dostala Davidova rodina oznámenie od deportačného úradu, aby opustili do troch dní byt. Rodičia našli ubytovanie v drevenom domčeku u jedného Bielorusa menom Birjukov. Davidových starých rodičov premiestnili do židovského geta. Starý otec počas týchto ťažkých chvíľ zomrel, starú mamu deportovali. Aj Davidvho otca zadržali a temer poslali do bývalého Poľska. Našťastie jeho manželka ukázala výnimku a Davidovho otca v poslednej chvíli prepustili.

Po potlačení Slovenského národného povstania, koncom augusta 1944, Nemci posilnili svoje pozície v krajine, čo znamenalo väčšie nebezpečenstvo pre Židov a bolo nevyhnutné nájsť si úkryt.

David so svojou starou mamou a dvoma strýcmi a sesternicou našli útočisko u rodiny Ozvaldových v Podunajských Biskupiciach. Bolo to koncom leta 1944. Je obdivuhodné, ako Ozvaldovci dokázali vo svojom maličkom domčeku ukrývať piatich ľudí. David sa skamarátil so synom Ozvaldovcov. Spolu chodievali na roľu zbierať uhorky alebo hnojivo od kráv. Davidova mama pracovala v tom čase na falošné papiere ako kuchárka v nemocnici pri kostole sv. Alžbety.

Jedného dňa na dvere Ozvaldovcov zaklopali gardisti. Pravdepodobne niekto zo susedov nahlásil, že v dome sa ukrývajú Židia. David rýchlo skočil do prasačinca medzi množstvo malých prasiatok, ktoré ihneď začali kvičať. Prasiatka začali lízať Davidovi prsty, utíšili sa a tak sa stalo, že ho gardisti nenašli. V ten deň však gardisti odviedli celú Davidovu rodinu a neskôr ju aj deportovali. David opustil rodinu Ozvaldových a presunul sa postupne do dvoch iných úkrytov.

“Nikdy nezabudnem na 4. apríl 1945, kedy som sa naspäť vtátil do nášho bytu na Škrovankovej ulici. Boli sme voľní. Niekoľko rodinných príbuzných a aj moja mamička sa vrátili z Terezína domov,” spomína David.

Pozrite sa aj reportáž z odovzdávanie cien Spravodlivým.

msz